20. časť - Vyletieť

23. january 2016 at 22:10 | April & Lexi |  Complicated
dllllllho predlho nič nebolo tak si užite :)

Z POHĽADU PETERA

"Nemal by som ísť s nimi?" povedal som nahlas, pozerajúc sa na Nelu so.. Seanom z klebetiaceho tria. Rozhodol som sa, že na detaily sa spýtam neskôr.
"Myslím, že nie," odvetil Felix a ja som si uvedomil, že tu s ním stojím. Bol snáď ešte menší ako Remy.
"Fajn, vrátim sa späť k tebe. Nie si trochu drzý, Felix?"
"No neviem koho kamarát ma nazval blonďatým monštrom," ohradil sa Felix.
"To Remy nemusel," pripustil som. Dúfal som, že sa Felix nerozhodne pokračovať s témou Remy.
"Ja viem, že som na to nešiel práve najlepšie," povedal, "Ale fakt by som sa s tebou chcel kamarátiť."
Nadvihol som obočie. "Predtým to znelo trochu inak."
"Ehm, no.. Ja som to tak aj zo začiatku myslel, ale potom mi došlo, že ty nie si lacný chalan a stojíš za to, aby som sa s tebou normálne bavil.. Teda," dodal po mojom výraze,"Teda, že ja stojím o to.. Eh.. Ja som sa zamotal."
Nervózne som sa usmial. "Takže si myslíš, že som cool a tak a chceš sa so mnou kamarátiť? Ešte nikdy za mnou nikto neprišiel vyslovene s tým, že sa so mnou chce kamarátiť. Od škôlky."
"Vzhľadom na to aký som bol predtým, to ani inak nešlo."
"Jasné," uškrnul som sa.
"Nechceš ísť niekam do mesta?" navrhol Felix. Mysľou mi prebehli zážitky z posledného takéhoto návrhu. Povedal som si, že to určite nebude o nič horšie.
Okrem toho.. Chcel som ísť von s Remym. Chcel som aby sme spolu šli niekam sa prejsť, spolu s veľkým S. Ale on nechcel. A to mi nespravil prvýkrát a ja neviem prečo mu to zrazu prekážalo. Predtým sa ku mne na verejnosti správal ako keby sme boli priam manželia a teraz sa ma bál čo i len chytiť. Vôbec som mu nerozumel. Strašne som si prial aby sme boli ako normálny pár, ale on ma vždy zrušil.
Takže som mal dnešný večer voľný.
"Prečo nie?" odvetil som Felixovi.

Z POHĽADU NELY

Prišli sme práve včas. Sarah stála na moste, iba v sukni, čiernych pančuchách a čiernej podprsenke. Bola otočená tvárou k zapadajúcemu slnku. Pod ramienkami sa jej tiahli po chrbáte červené anjelske krídla. Prikryla som si ústa rukou. Vôbec som nevedela čo robiť. Sarah roztiahla ruky ako keby šla vyletieť. Zatiaľ čo ja som stála, Sean sa rozbehol a skôr než si ho Sarah stihla všimnúť, chytil ju okolo pásu a stiahol z múriku.
"Čo robíš, PUSTI MA!" kričala a uderila ho do nosa. Pribehla som k nim. "Sarah prestaň!"
Keď prestala sebou mykať a škriabať okolo, pozrela na svojho záchrancu. Seanovi tiekla z nosa krv cez ľavé obočie sa mu tiahol škrabanec. Sarah naňho vyjavene pozerala ako keby vôbec nechápala čo sa okolo nej deje.
"Ja.. už to nechám na teba," povedal Sean a pomaly ju položil na zem a ja som ju chytila.
"Ďakujem, Sean," odvetila som vážne. Prikývol a odišiel.
"Sarah, čo si to urobila.."
Ona sa len rozplakala a všetko mi povedala.

Sedeli sme spolu opreté o múrik mostu. Sarah si obliekla moju mikinu. Odrazu mi dávalo zmysel viac vecí. Divné správanie Sarah aj Petera a Remyho. Bolo mi jej ľúto ale bola som rada, že sú Peter s Remym spolu. Prekvapená, ale rada. I keď mohli nám to povedať. Teraz tu však bola dôležitejšia vec ako to, že Peter a Remy sú na chalanov.
"Sarah.. budeš musieť chodiť ku školskej psychologičke," povedala som jej.
"Nie.."
"Ale-"
"Nie. Stačí, že budeš pri mne, dobre?"
"Dobre. Ako chceš."
Potom som si na niečo spomenula. "Sarah.. ak by ti niekedy ešte napadlo rezať sa.."
Neodpovedala.
"Na tumblr som minule videla taký príspevok.. Skús si radšej na telo kresliť to, čo si chceš rezať.."
Sarah na mňa pozrela s niečím iným v očiach.
"Veď ty kreslíš celkom pekne nie?" usmiala som sa na ňu. "Sarah.. Som si istá, že by nakreslené krídla vyzerali oveľa lepšie ako vyrezané."
Sarah bola chvíľu ticho ale potom sa usmiala.
Ten úsmev bol len veľmi jemný, ale veľmi ma to povzbudilo. Povedala som si, že ju teraz budem viac kontrolovať a budem lepšia kamarátka.
A keď som dokázala zachrániť Sarah, nevzdám to ani s Treyom. Musím z neho všetko dostať.

Z POHĽADU REMYHO

Bol som celý večer sám v meste a celý ten čas som premýšľal, prečo som dokelu nešiel s Peterom. Stále som naňho myslel, proste furt. Ráno, v škole, cez futbal, večer.. v noci. Stačilo, že sa na mňa usmial a bol som úplne pobláznený. Na jednu stranu som sa ho chcel stále dotýkať ale na druhú stranu som to nechcel robiť na verejnosti. I keď ma to týralo. Vôbec sám sebe nerozumiem.
Rozhodol som sa, že sa pôjdem opiť alebo čo. Zabočil som do jednej uličky, že to vezmem skratkou do najbližšieho baru. Nečakal som, že uvidím to, čo som uvidel.
Felix bozkávajúci Petera.
Vypadol mi z ruky mobil. Peter Felixa odtisol ale to som si ani poriadne nevšimol, lebo už som bol pri nich a poriadne som Felixovi vlepil. Zatackal sa a spadol.
"Remy?"
"Ja ani neviem, či chcem niečo od teba práve teraz počuť, Pete," obrátil som sa k nemu. Potom som si všimol, že je úplne mimo.
"Remy," usmial sa sa ako priblblý a omotal mi okolo pása ruky. Začal ma bozkávať na vlasy a ucho. Len s veľkým sebazaprením som sa snažil to ignorovať a pozrel som sa na Felixa, ktorý sa pomaly zviechal zo zeme. Tiež hrozne mimo. "Peter mi o tebe povedal.. že..že naňho úplne kašleš."
"Že.. čo.."
"A inak.. čo sa to práve stalo?" spýtal sa Felix.
"Vy.. ste ožratí," skonštatoval som.
"Remy," tentokrát to znelo trochu inak a Peter si oprel čelo o moje plece a celý akosi zostal visieť. Keby som neposiloval tak by ma tá váha asi zlomila. "Je mi akosi zle."
Vzdychol som si.
Vrátil som sa pre mobil, na ktorý som vďakabohu nezabudol, nejako som ich oboch podoprel a išli sme pomaly na intrák.
"Ak nás chytí vychovávateľka tak sme mŕtvi, aby ste vedeli," zavrčal som.
"Oh nie.. Peter ja som ťa pobozkal," ozval sa Felix. Mal som chuť mu rozbiť hubu. Peter sa naňho zdesene pozrel. "Asi sa povraciam."

Stále som nebol zmierený s tým, čo tí dvaja spravili, ale keď boli takto na mol, nemohol som sa snažiť z nich dostať niečo viac. Navyše Peter vyzeral a hovoril potom celú cestu ako keby si myslel, že mu nikdy v živote neodpustím a bolo to dosť zábavné.
"Ja som naozaj nechcel," povedal mi, keď som Felixa odovzdal jeho bratovi a stáli sme pri našej izbe. Asi už aj trochu vytriezvel. "Nehnevaj sa na mňa, prosím."
"Ja sa na teba nehnevám," odvetil som. "Možno trochu." Išiel niečo povedať ale predbehol som ho. "A možno aj trochu žiarlim. Predsa len, Felix si vzal niečo, čo je moje."
Zostal ticho. Nadvihol som obočie. Keď potom prehovoril, bol odrazu úplne vážny. "Tak keď je to tvoje, skús to druhým trochu ukazovať. Nemôžeš sa im potom diviť, keď ti to zoberú."
S tým vošiel do izby. Šiel som za ním, neschopný slova a chcel s ním ešte prehovoriť ale neodpovedal.
Zaspávalo sa mi veľmi ťažko.

 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Anpan Anpan | 24. january 2016 at 18:29 | React

koneneee :33 ja to stále čítam :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement